A žili šťastne, až kým nevytriezveli... /Vanessa Suchá
"Nepi, Jano, nepi vodu, voda ti je len na škodu, ale sa ty napi vína, to je dobrá medicína. Aj tí naši pijávali, aj my pijať budeme. Čin čin borovička, včera bola v súdku, dnes v žalúdku. V našej obci všetci pijú, iba Ďuro nie. Musíme sa Ďura spýtať, prečo nechce piť. Mohol by nám jedného dňa pekne zavariť.Ani s nami nepije, ani ženu nebije, prečo sa len od nás takto dištancuje?"
Tieto, spoločne so stovkami ďalších, texty piesní
velebia či satiricky kritizujú metlu ľudstva – "CH3-CH2OH". Alkohol. Nie je
žiadnou novinkou, že pitie alkoholu v každej forme je na Slovensku
normalizované a je skôr divné nepiť, ako piť. My Slováci sme čudní ľudia. Kultúrou
konzumu inšpirovaná hudba nie je jediným druhom umenia, v ktorom sa alkohol
spomína, resp. nachádza. Takmer celosvetovo a celospoločensky tolerovanú drogu
využíva, celkom prirodzene, aj najmladšie umenie – film
Najčastejší, tzv. nenápadný kontakt s alkoholom v slovenskej kinematografii nachádzame takmer v každom filme. Pohár vína, ktorý si postava vychutnáva pri večeri, prípitok na privítanie či jeden pohárik na odvahu nehrá významnú rolu pre filmový dej ako celok. Alkohol, nielen v našej kultúre, je súčasťou rituálov (počnúc samotnými bohoslužbami) a najrôznejších tradícií (prípitok na oslave). Ako už vyplýva z faktu, že napríklad spomínaný prípitok je zaužívaná spoločenská konvencia, mnohí diváci si v tomto prípade ani aktívne neuvedomujú výskyt alkoholu v daných scénach a už vôbec z toho neusudzujú, že by od neho mohla byť filmová postava závislá.
K zmene situácie dochádza, akonáhle alkohol vstupuje do druhého plánu a slúži na charakteizáciu postavy, ústrednou témou filmu však stále nie je alkoholizmus. Pre tvorcov bol alkohol odjakživa veľmi vďačná neverbálna pomôcka na dokreslenie napríklad statusu filmovej postavy. Výberom druhu alkoholu, prostredím, v ktorom sa konzumuje, v neposlednom rade i vypitým množstvom divák automaticky zaradí postavu do kontextov, odhalí sa príslušnosť k určitej spoločenskej vrstve. Spravidla sa vo filmoch odohrávajúcich v dedinskom prostredí (ktoré budeme spomínať nižšie) pije domáci alkohol, vodka, slivovica, na značke si tu nikto nepotrpí, hlavné, že je v tom etanol. Keď sa vo filmovom prostredí presúvame do mesta, resp. z filmovej krčmy do filmového baru (o tom detailnejšie taktiež nižšie), narazíme na odlišne sa prezentujúcich ľudí zvyčajne vyššej spoločenskej triedy, ktorí si potrpia na značku a namiesto slivovice pravdepodobne "potečie" koňak či whisky. Vo filme Dušana Hanáka Ja milujem, ty miluješ pretieklo naozaj veľké množstvo alkoholu, hlavná postava, starý mládenec Pišta, konzumuje väčšinou podomácky vypálený alkohol, v lepšom prípade pivo. Hanák pri výbere alkoholu, ktorý Pišta na dennej báze konzumuje, výstižne dokresľuje charakter filmovej postavy prislúchajúcej k robotníckej triede socialistického Československa.
Okrem rýchleho zaradenia do spoločenskej triedy predstavujú liehoviny šikovný, a často aj nadužívaný trik tvorcov, ako stelesniť emócie, ktoré postavy prežívajú. Keď sa dostane k slovu zobrazovanie smútku, sklamania či hnevu, postava okamžite ohrieva barovú stoličku či krčmovú lavicu a sedí s pohárikom v ruke. Obraz Slováka-trpiteľa je bežný, ako však aj zo Slávnosti v botanickej záhrade vieme, "ľudí vždy zlé trápilo a dobré tešilo". A alkohol bol prítomný v oboch prípadoch. Nepomáha výlučne iba s dotvorením smutných príbehov o trpiteľoch, spája sa s ním, samozrejme, aj oslava, ktorá podnecuje radostné emócie. Ojedinelý jav pre slovenskú kinematografiu, film Slávnosť v botanickej záhrade, okrem slávenia dňa každodenného oslavuje prostredníctvom alkoholu i samotný alkohol – Babindolský rubín. Naivní babindolskí opilci nakoniec uveria, že s falošnými krídlami dokážu vzlietnuť a Pierrova inscenácia biblického príbehu v Káne Galilejskej vedie k zázraku – voda na víno sa premieňa.
Alkohol či alkoholizmus ako úplne ústredná téma v slovenskom filme nefiguruje tak často, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Najčastejšie ho ako hlavný motív v slovenskej kinematografii stretávame vo filmoch situovaných v prostredí slovenskej dediny. Samozrejme vo všeobecnosti platí, že tvorca nesie istú zodpovednosť v tom, či sa rozhodne konzumáciu liehovín využiť tak, aby mala mravoučný dopad na diváka, alebo na druhej strane môže pitie i glorifikovať. Mravoučný dopad by mala niesť aj Ťapákom sfilmovaná adaptácia poviedky Rysavá jalovica pojednávajúca o alkoholizme na dedinách prostredníctvom postavy Adama Krta, ktorý síce na konci sľubuje svojej žene, že prestane piť, no predchádzajúce udalosti sujetu z opilca Krta nerobia práve spoľahlivú a vierohodnú osobu. Požičajme si ako príklad film od zahraničných filmárov zo Škandinávie, Chľast už len podľa názvu mnohých divákov láka k vyvodeniu záveru, že ide o film primárne pojednávajúci o alkoholizme, no nie je tomu tak. Alkoholizmus je v tomto filme len sprievodným javom krízy stredného veku, ktorá je hlavnou témou snímky. Podobne tomu často býva(lo) aj v slovenskom filme, kde je vzhľadom na našu kultúru konzumu takmer nemožné vylúčiť vo filme výskyt alkoholu alebo alkoholikov, čo však nemusí nutne viesť k prehláseniu, že by sa určitý film točil výhradne okolo témy alkoholizmu. Z mladej generácie filmových študentov VŠMU s nami a aj v zahraničí (festival v Cannes) v poslednej dobe zarezonoval film Chlieb náš každodenný od Alice Bednárikovej, kde prostredie trojgeneračného domu na južnom Slovensku poskytlo základ pre výstižné zobrazenie závislosti na "tekutom chlebe".
Zobrazenie konzumácie alkoholu sa, prirodzene, líši od filmu k filmu, no je možné v tomto priestore generalizovať. Najväčšie odlišnosti v zobrazení alkoholu súvisia s miestami, na ktorých sa dej filmu odohráva. Inak sa pije na dedine a inak zas v meste, medzi filmovou krčmou a filmovým barom v histórii slovenskej kinematografie je priepastný rozdiel. Slovenská dedina, folklórna rurálna idylka, ktorá však častokrát skončí, akonáhle sa dostane do tela etanol, nehľadiac na to, či sme na "Jakubiskovom východe", alebo "Havettom juhu". Slováci veľmi radi spievajú, no ešte radšej pijú. Súčasťou slovenského folklóru bol odjakživa i alkohol a slovenský film na toto prepojenie myslel už od samého počiatku. Alkohol neobišiel ani prvý slovenský dlhometrážny hraný film, Siakeľovho Jánošíka z 1921 či Fričovo spracovanie zbojníckej legendy v hlavnej úlohe s Paľom Bielikom, kde sa Jánošík ocitá v krčme.
"V slovenských filmoch sa krčma objavuje veľmi často. Kľúčové scény konfliktov, ideologických stretnutí alebo súperenie dvoch mužov o jednu ženu sa najmä v starších filmoch väčšinou riešili tam."[1] Krčma na vidieku je častokrát, slovami Petry Hanákovej, centrálna sociálna inštitúcia [2], žiadnou náhodou situovaná priamo pri kostole. Ženy idú v nedeľu do kostola, muži do krčmy. Z rodového hľadiska (nielen) v slovenských filmoch je dedinská krčma vyslovene mužskou záležitosťou, v duchu "nalievajte, už idem".
Vo filmovej krčme sa pije veľa a ešte viac, čo sa druhu alkoholu týka, postava z Pomocníka v tom má jasno: "Víno ja nepijem, u nás len ostrô." Juraj Jakubisko je v zmysle symboliky vo viacerých filmoch sústredený na folkloristiku, špeciálne jej brutalistickú líniu, tú, ktorú napríklad film Rodná zem či Zem spieva nereprezentujú. Východ Slovenska a jeho folklór hral významnú rolu i vo výbere druhu alkoholu konzumovaného vo filmoch ako Zbehovia a pútnici či Tisícročná včela. Vo filmoch s vidieckou estetikou sa najčastejšie stretávame s tvrdým alkoholom, špeciálne domácej výroby, ako výhovorka pre nadmerný konzum môže slúžiť oslava či svadba (Tisícročná včela) alebo len neznesiteľná ťažoba všedného dňa (Sváko Ragan). Herec Jozef Kroner aj prostredníctvom sváka Ragana poznal prostredie filmovej krčmy naozaj dôverne a vedel i dobre vyjednávať, spomeňme si len na jeho: "Čo stojí liter z toho súdka? Šesť korún. A čo stojí kvapka? No nič. Tak mi nakvapkajte pol litra." Vo filme Pole neorané zas ovládajú múdrosť, že do brucha treba naspodok trocha slaninky a navrch pálenky položiť. Dedinská krčma je v slovenskej kinematografii natoľko často sa vyskytujúcim javom, že príkladov by sa našlo naozaj neúrekom.
Vo svete má James Bond svoje Vesper Martini, u nás čašník Balucha "Biskvit Debušé" zo saponátu a čierneho čaju. V slovenskom meste pijú ľudia inak. Mestský štýl pitia sa praktikuje predovšetkým vo filmových baroch, kaviarňach, v luxusných podnikoch či v tatranských hoteloch. Postavy, ktoré alkohol konzumujú, majú ďaleko od sváka Ragana, stereotypu dedinského alkoholika, sú nimi umelci (Kristove roky, Panna zázračnica), "smotánka" (Kým sa skončí táto noc, Sladké starosti) či bežní malomeštiacki ľudia (Štvorylka, Čert nespí, 322). Na rozdiel od prostredia dedinskej krčmy nachádzame vo filmových baroch oveľa častejšie aj ženy (napríklad české dámy z Kým sa skončí táto noc), slovami vypožičanými z Prípadu krásnej nerestnice – "pijú aj paničky z vyššieho ranku, Tuzex dámy". V miestnom podniku vo filme Skalní v ofsajde si žena nemá problém vypýtať od čašníka koňak, aj keď má radšej malinovku. Okrem tejto zmeny oproti dedine dochádza aj k zámenám v druhu alkoholu. Pivo sa mení na víno, domácu slivku strieda koňak, pani Betka vyťahuje "Napoleóna" alebo nachádzame aj spomínané "Debušé" z Herzových Sladkých starostí. Mešťania si často potrpia na značky a alkohol prevláda ako spôsob zábavy, tekutá múza a menej ako tlmič psychickej bolesti.
Často sa stretávame s tvrdením, ako slovenské filmy dokonale vystihujú našu národnú mentalitu, a preto sú často iba o alkohole. Aj keď nie je možné poprieť fakt, že by sa na Slovensku vo filmoch alkohol nevyskytoval, ide o predsudok. Mnohé aj z vyššie spomínaných filmov jednoznačne pracujú s komplexnejšími a hlbšími témami, ako je len pitie tohto nášho národa. Na druhú stranu, aj keď z nás umenie lepších ľudí nespraví, minimálne sa o to slovenský film pokúšal. Vznikali osvetové filmy (Nebezpečie "CH3-CH2OH", Východisko), ktoré sa sústreďovali výlučne na škodlivé účinky alkoholu, a tak je možné, že v tých našich obciach bývali viacerí Ďurovia, ktorí alkoholu neholdovali.
Autorka je študentkou 2. ročníka
[1] Jena Opoldusová: Krčma je najfotogenickejšia vo filme a fotografii. Pravda, 10. 3. 2015. Dostupné na: https://kultura.pravda.sk/galeria/clanok/348117-krcma-je-najfotogenickejsia-vo-filme-a-fotografii/.
[2] Tamže.
FOTO: Snímka z filmu Ja milujem, ty miluješ (1980). Zdroj: https://www.ceskatelevize.cz/porady/41416-ja-milujem-ty-milujes/