Film a politika
Autor: Martin Ciel. Monografia Film a politika (Ideológia a propaganda v slovenskom filme 1939 – 1989) skúma, ako a akými spôsobmi sa politika prejavovala v rôznych abnormálnych, neštandardných politicko-spoločenských situáciách a režimoch, ktoré existovali na Slovensku v rokoch 1939 až 1989. Akým spôsobom propaganda politickú ideológiu verbalizovala či zobrazovala, pričom propaganda je tu chápaná ako skrytá manipulácia s významami, symbolmi alebo emóciami s účelom ovplyvniť adresáta a vyvolať konkrétne predstavy a asociácie smerujúce k súhlasu s ideologickým zámerom.
Monografia metodicky dekonštruuje taktiky a stratégie vzniku základných modelov propagandy. Opisuje ich formálne štruktúry a pôsobenie v kinematografii hranej, ale v neposlednom rade aj v spravodajskom filme. S využitím analýzy niektorých príznačných významových motívov (uniforma, vlak...) sa sústreďuje na filmové zobrazenie ideológie a na jej referenčné pozadie.
Pretože to, ako a prečo sa tvoria významy filmových znakov, je najvážnejšou otázku filmovej semiotiky. A aj preto, lebo cez analýzu vplyvu politiky na umenie sa dá o vlastnej minulosti dozvedieť prekvapujúco mnoho.
Ukážka z kapitoly Týždeň vo filme:
Týždeň vo filme (neformálne "týždenník", "žurnál", od roku 1983 Kinožurnál, striedal sa s Československým filmovým týdenníkem, oba boli dvojjazyčné) je názov súboru publicistických alebo spravodajských reportáží, ktoré sa od roku 1945 až do konca osemdesiatych rokov premietali pred každým filmovým predstavením. Pripravoval ho Spravodajský film, štúdio patriace pod Slovenskú filmovú tvorbu – názvy sa v priebehu rokov rôzne menili, od roku 1948 do roku 1965 sa udialo približne dvadsať reorganizácií. Štandardne sa skladal z krátkych jedno až trojminútových reportáží a zo spravodajských šotov (niekedy len polminútových), trval približne desať, niekedy až pätnásť minút. Filmoví diváci chodiaci v Československu do kina pred rokom 1989 si ťažko vymažú z pamäti intenzívnu spomienku na jeho úvodnú znelku. Jeho úlohou bolo zaznamenať významné a spoločensky aktuálne udalosti týždňa. Koncom šesťdesiatych rokov sa mu to občas i darilo. Počas normalizácie bol často zdrojom vtipov a zábavy nad tým, ako sa jeho reprezentácia reality rozchádza so skutočnosťou. V súvislosti s témou tohto textu sa však pozrieme na jeho začiatky – na to, ako sa podieľal na ideologickej indoktrinácii divákov, ako ich viedol ku komunizmu a socialistickému internacionalizmu, v prípade ČSSR aj k "československej vzájomnosti", aké proklamácie vydával za skutočnosť a aké stratégie používal na reprezentáciu reality. Pravda je, že mu to veľmi nevychádzalo. Relatívne slobodné povojnové voľby (konajúce sa pod stále sa vzďaľujúcim pohľadom Spojencov) vo Východnom bloku dopadli pre komunistov fiaskom, v Československu bol dokonca na prebratie moci nutný vládny prevrat. Vydesení miestni komunisti a ich sovietski poradcovia nič také nečakali – boli presvedčení, že povojnové obyvateľstvo bude voliť masovo komunistické strany. Nestalo sa tak. Profesionálni ideológovia sa rozdelili na dva názorové prúdy. Na jednej strane časť z nich tvrdila, že propaganda by mala byť umiernenejšia a sofistikovanejšia, pretože na ľudí v Československu (Poľsku, Maďarsku atď.), ktorí zažili predvojnové obdobie demokracie propagandistické vzory prevzaté zo ZSSR nefungujú. Na druhej strane sa vyčlenil tzv. tvrdý prúd, ktorý na prelome rokov 1947/1948 definitívne zvíťazil (43) a určil taktiku smerovania do budúcnosti – čím viac prvoplánovej masovej propagandy, tým lepšie, tomu aj obyvatelia bývalých demokracií podľahnú. Lenže čím viac propagandy neznamená zároveň tým väčšiu presvedčivosť, ako sa ukázalo. Preto v období po roku 1948 môžeme vidieť a počuť v Týždňoch vo filme skutočne ťažko uveriteľné veci.
Spôsoby a stratégie reprezentácií obrazov sa totiž prispôsobili ideológii. Ideológia v bola, ako sme už spomenuli vyššie, systémom s vlastnou logikou, ktorý využíval reprezentácie obrazov, ideí či koncepcií za účelom spracovať myslenie obyvateľstva tak, aby spolupracovalo s mocou. V tomto prípade mal tento systém obyvateľstvo v prvom rade sovietizovať. Okrem iného mal za úlohu aj vymazať obyvateľstvu pamäť na demokratický spôsob existencie pred vojnou, prípadne tieto spomienky na minulosť sfalšovať a negativizovať. Používanie výrazových schém bolo tak ako v hranom filme podriadené propagande. Propagandistický účel bol evidentný a prítomný. Problém bol aj v spravodajstve v tom, že propaganda, čiže realizácia spomenutej ideologickej koncepcie bola opäť vyprázdnená, skutočnosti neprimeraná.
