História ako neuralgický bod

Blažine lekcie a Vysvetlenie na všetko. Dva nové filmy, ktoré vyvolávajú znepokojenie až zimomriavky z blízkosti, z čohosi povedomého, ťažko definovateľného. Okradnutá seniorka a neúspešný maturant. Postavy, ktoré navonok nič nespája, príbehy, ktoré sa odvíjajú v rôznych krajinách – postsocialistické Bulharsko, orbánovské Maďarsko. A predsa.

Príbeh ovdovelej učiteľky sa odohráva medzi monumentálnymi brutalizmami komunistickej totality (skelet megapaneláku, betónový pamätník, najväčší na Balkáne). Keď Blaga príde o úspory, za ktoré chcela dať postaviť rovnako predimenzovaný náhrobok pre seba a nedávno zosnulého manžela, rozhodne sa konať v rozpore so svedomím. Alebo aj nie. Veď s manželom, ona učiteľka, on policajt, boli pevnou súčasťou, ba čo viac, opornými piliermi monštruózneho systému. Aj dnes Blaga pôsobí (alebo chce pôsobiť) ako strohá, nekompromisná autorita, ale nie je to tak, je už len mumifikovanou atrapou minulosti, ktorá si dennodenne udržiava kondičku namáhavým výstupom k megalomanskému, odpornému pamätníku.

Osemnásťročný Ábel sa pripravuje na maturity. Aspoň to tak vyzerá. Niektoré skúšky zvládne, inde zlyhá. Nebude prvý ani posledný, ktorý zamrzne pred maturitnou komisiou a nič zo seba nedostane. Aké asi bolo odpovedať z "víťazného februára" deťom živnostníkov, ktorí prišli o živnosť a majetok? Alebo z "dejín KSČ" pre potomkov obetí komunizmu? Ábel ale zamrzol pri banálnejšej otázke. Prečo asi? Nenápadné momenty jeho správania by mohli naznačiť istú diagnózu, problém s učením, alebo len obyčajné nechutenstvo k dejepisu. Iná motivická linka hovorí o zamilovanosti. Sú to len nepodstatné domnienky. Aj potenciálny problém s dejepisárom či kauza s trikolórou sú len dramatickými prvkami smerujúcimi k základnému problému.

Tou je rozdelená spoločnosť. Ábel je len obyčajným chalanom, ktorý sa ocitol medzi dvomi svetmi, konzervatívnym a liberálnym, provládnym a protivládnym, orbánovským a protiorbánovským. Ábel vyrastá vo svete, kde sú bojiskom aj štátne a národné symboly, kde za nesprávne rozhodnutie či postoj (nie za násilníctvo, podvod...) hrozí vyhadzov zo zamestnania. Aké povedomé! Ábel mi pripomína aj našich maturantov, našich vysokoškolákov, ktorí nechcú byť rukojemníkmi politického boja, ani byť súčasťou rodinných hádok pre parlamentné či prezidentské voľby. Chcú len normálne žiť, chodiť na koncerty, do klubov, prežívať prvé lásky, ráno sa zobudiť z prvej opice.

Ábel je obeťou (aké biblické!), ktorou nechcel byť. Možno nevie, ktorý výklad dejín chce počuť komisia. A preto mlčí. Možno tak ako v Rusku, aj Maďarsku sú už v obehu nové učebnice s prepísanými historickými faktami. S nepriateľmi štátu. So zahraničnými agentmi. Ktovie. Jedno je isté. Aj Ábel sa raz bude musieť rozhodnúť, kam chce patriť. Zatiaľ len šťastne čerí plytké vody Balatonu. Lenže dokedy?

Eva Filová