Slávme slávne slávu filmov /Nina Ulická

"Napokon ti to prirastie k srdcu. Niekedy sa započúvaš... a kino je plné ľudí, ktorí sa smejú a chi­chocú. Potom si aj ty šťastný. Cítiš sa dobre, keď ich počuješ. Ako keby si práve ty bol ten, kto ich rozos­mial, kto im dovolil zabudnúť na ich problémy. Toto sa mi na tom páči." [1]

Oslava. Film. Pri spojení týchto dvoch slov sa mi v momente vybavila jediná snímka – Cinema Paradiso, prípadne po našom Kino Raj (ale originálny názov v sebe, aspoň podľa mojej mienky, nesie väčšie čaro). Cinema Paradiso je ódou na kiná a poctou fil­movému umeniu. Vyjadruje, čo je na kinematografii a zdieľanom zážitku v kinosále také výnimočné a jedinečné, a nejednému cinefilovi pripomenie krásy "siedmeho umenia". A čo môže byť pre mi­lovníka filmov lepšie ako film o milovníkovi filmov?

Snímku nakrútil v roku 1988 Giuseppe Tornatore, ktorý sa pri jej tvorbe inšpiroval vlast­ným detstvom poznačeným láskou k pohyblivým obrázkom. [2] Hlavným hrdinom je Salvatore Di Vita, ktorému po telefóne oznámia úmrtie istého Alfre­da. Dej je následne vyrozprávaný retrospektívne, cez Salvatoreho spomienky na detstvo a mladosť. Dozvedáme sa, že Alfredo bol premietač v kine Cinema Paradiso v malom sicílskom mestečku, kde vyrastá aj malý Salvatore prezývaný Toto. Ten je fascino­vaný filmami a každú voľnú chvíľu trávi v kine, kde sa spriatelí s Alfredom, ktorý ho priučí premietaciemu procesu, čo ovplyvní celý zvyšok Totovho života.

Snímka oslavuje film viacerými spôsob­mi. V prvom rade cez centrálny príbeh. Salvatore­ho kino sprevádza dospievaním a je mu druhým domovom. Už samotný názov "Raj" vyjadruje, čo pre neho miesto znamená. Filmy sú pre neho fas­cináciou, s úžasom a pootvorenými ústami nakúka spoza závesov na plátno a na jeho tvári vidieť čistú detskú radosť. V týchto priestoroch sa formuje Toto­va osobnosť a odohrávajú sa tam dôležité momenty jeho života – spozná tu svojho najbližšieho priateľa, zarobí si prvé peniaze, objaví vášeň k filmom, ktorá sa neskôr pretaví do jeho kariérnej cesty, prostred­níctvom jedného z premietaných týždenníkov sa dozvie o smrti svojho otca, príde tu o svoje panictvo či prvýkrát pobozká svoju celoživotnú lásku. Mimo deja obsahuje film aj množstvo referencií na kla­sické diela svetovej kinematografie a jej osobnosti. Počas premietaní v kine vidíme na plátne ukážky zo skutočných filmov – Prepadnutie Johna Forda, Zem sa chveje Luchina Viscontiho alebo Jeho dievča pia­tok Howarda Hawksa. Vo forme plagátov sa objavia odkazy na snímky Odviate vetrom Victora Fleminga, Casablanca Michaela Curtiza či Billy the Kid Davida Millera. Alfredo zas rád cituje repliky z filmov Johna Wayna, Vittoria De Sicu alebo Sergia Leoneho.

Snímka komentuje aj rôzne fenomény týka­júce sa kinematografie. Neopomína cenzúru, ktorú zobrazuje v zosmiešnenej podobe pobúreného farára so zvončekom v ruke, jej neskoršie uvoľňovanie, vývoj techniky, nástup farebných filmov aj narastajúci vplyv televízie a videa, čo napokon vyústi v zatvorenie kina z dôvodu nízkej návštevnosti.

Cinema Paradiso prostredníctvom scén odohrávajúcich sa v kine nielen vystihuje tamojšiu atmosféru, no predstavuje aj rôzne funkcie a schopnosti filmového média. Filmy sú tu pre divákov, ži­júcich v chudobných pomeroch a povojnovej situácii, formou úniku pred ich problémami a starosťami. Kino je miestom, kde sa všetci stretnú a spoločne prežívajú príbeh na plátne. Hromadne sa smejú na groteskách, plačú pri melodrámach, zakrývajú si oči pri horore, pokyvkávajú hlavami do rytmu piesní v hudobných filmoch, napodobňujú gestá postáv v akčných filmoch a westernoch. V priestoroch kina diváci nadobúdajú pocit spolupatričnosti a vytvárajú súdržný kolektív, ktorý nespokojne bučí pri vystrihnutí milostných scén, pokúša sa vtrhnúť do kina v snahe vidieť film ďalší krát, po opustení sály pokračuje v konverzácii o práve premietanom diele a znova sa po rokoch zoskupí pri Alfredovom pohrebe aj búraní kina.

Film sa venuje divákom nielen z hľadis­ka kolektívu, ale aj jednotlivcov. Spomedzi mno­hých sledujúcich dostávajú priestor viaceré oso­bité epizódne postavy. Máme tu muža pľuvajúceho z balkónika na publikum sediace na prízemí, pravidelne zaspávajúceho starého pána, náruživý párik, ale aj pána citujúceho dialógy zarovno s posta­vami. Spomedzi svojich možností je tu film v neposlednom rade vyobrazený aj ako prostriedok zachovania spomienok a konzervácie času. Prezeraním vlastných kamerových záberov sa Toto môže vrátiť do minulosti k milovanej Elene a premietnutím Al­fredových výstrižkov "nevhodných" filmových pasáží aj k zosnulému priateľovi.

Kvalita Cinema Paradiso však nespočíva len v tom, že vzdáva hold kinematografii. Tvorcovia vytvorili postavy stvárnené výbornými hercami, ktoré si divák prirodzene zamiluje a na ktorých mu záleží. Zakomponovali do diela komické situácie aj dobové spoločenské reálie, podaril sa im prekvapivý naratívny zvrat, náladu funkčne dotvoril atmosférický soundtrack Ennia Morriconeho, no a tou najlepšou je zrejme práca s emóciou. Na ploche necelých troch hodín divák cíti dojatie, smútok, radosť, čo sú pri fil­moch bežné emócie. Tou výnimočnou je však pocit nostalgie. Tým nemyslím pocit nostalgie zo starých premietačiek a iných dobových výjavov, mám na mysli nefalšovaný pocit nostalgie, ktorý pocítite, keď si prezeráte staré fotografie, spomeniete na ne­jakú udalosť z detstva či narazíte na predmet spätý s vašou mladosťou, na ktorého existenciu ste už zabudli. Tomuto filmu sa vďaka opakovaniu kom­pozícií záberov, uhlov kamery a veľkostí záberov v podobne situovaných scénach odohrávajúcich sa v oboch časových líniách podarilo vyvolať pocit nostalgie z minulosti inej, než vašej vlastnej, navyše ešte aj fiktívnej. Snímka teda okrem citovania iných audiovizuálnych diel a poukázania na schopnosti, moc a čaro tohto média skladá poctu kinematografii aj svojou oku a uchu (a duši) lahodiacou symbiózou všemožných prvkov, ktorými filmové umenie dis­ponuje.

Ak by ste niekedy zabudli, prečo milujete film, Cinema Paradiso vám to pripomenie.

Autorka je študentkou 3. ročníka

1 Citát z filmu Cinema Paradiso (1988), réžia: Giuseppe Tornatore.

2 MARCHESE, F., CHILD, B. Real-life inspiration for Cinema Paradiso´s Alfredo dies. The Guardian, publikované 23. de­cembra 2013[online]. Dostupné na internete: https://www.theguardian.com/film/2013/dec/23/cinema-paradiso-al­fredo-mimmo-pintacuda-dies [16. 1. 2023].

FOTO: Snímka z filmu Cinema Paradiso (1988). Zdroj: https://www.imdb.com/title/tt0095765/