Zdieľaná pamäť socializmu študentským pohľadom

V polovici apríla sme sa so študentstvom našej katedry, študentkou dokumentu a študentom strihu vybrali do Budapešti, aby sme tam strávili týždeň ponorení*é do práce s filmom ako pamäťovým médiom. Zúčastnili sme sa workshopu venovanému tvorbe videoesejí ako špecifických audiovizuálnych foriem na pomedzí teórie a praxe. V rámci intenzívnej zmiešanej mobility Erazmus+ sme spolu so študentstvom Univerzity Sapientia v rumunskej Kluži boli hosťami*kami na Katedre filmových štúdií Univerzity Lóranda Eötvösa. Osobnému stretnutiu predchádzal mesiac online prednášok, diskusií, prezentovania a komentovania tém a konceptov a predovšetkým individuálne rešerše materiálov a dramaturgické porady študentských tímov. Počas virtuálnej časti mobility sme veľa hovorili o vzťahu medzi históriou a kolektívnou pamäťou, o filmových možnostiach reprezentácie minulosti, o vzťahu medzi veľkými a malými dejinami. Tiež sme krúžili okolo spôsobov a účinkov využívania archívnych vizuálnych materiálov a pristavili sa pri základných charakteristikách videografických esejí ako obrazových kontemplácií o vybraných témach.

Videoeseje boli nástrojom, ktorí sme sa chceli naučiť zvládnuť. Témou bola spoločne zdieľaná skúsenosť socialistickej minulosti (Česko)Slovenska, Maďarska a Rumunska. Nezaujímal nás však výskum histórie, ale pamäti. Chceli sme do subjektívnej a kontemplatívnej formy videoeseje odliať spoločnú pamäť socializmu. Vzhľadom na vek študentov a študentiek išlo o spomienky z druhej ruky, neraz sprostredkované rodinou, literatúrou, filmami či inými pamäťovými médiami. Kládli sme si otázky: Môže byť zdieľaná politická minulosť našich krajín podobná v kolektívnej pamäti ľudí z rôznych krajín? Vieme identifikovať obrazy definujúce spomienku socializmu v kolektívnom vedomí? V čom sa líšia režimy spomínania na socialistickú minulosť v jednotlivých krajinách?

Po úvodnom pitchingu tém mali študenti a študentky možnosť rozdeliť sa do tímov tak, aby v každom tíme figuroval aspoň jeden človek z každej krajiny. Ďalej dostali za úlohu podniknúť individuálny rešerš najrôznejších materiálov zo súkromných či verejných archívov, ktoré budú vedieť použiť. Videoeseje totiž mali vytvoriť z už jestvujúcich obrazov – pohyblivých i statických.

Keď sme sa po mesiaci príprav stretli naživo, odprezentovali jednotlivé tímy projekty svojich videoesejí, predstavili materiály a metódy, ktoré budú využívať a hneď sa pustili do práce. Strihali, nahrávali komentáre, ozvučovali, prestrihávali, upravovali, cizelovali. Výsledkom bolo šesť pôsobivých videsejí o pamäti socializmu. Každá z nich si zvolila iné tvorivé metódy. Jedna formou desktop documentary sprostredkovala spomienky rodičov dieťaťu, ktoré chce vedieť, aké to bolo vyrastať v socialistickom Rumunsku. Ďalšia využila nahrávky rozhovorov s príbuznými spomínajúcimi na socializmus, ku ktorým doplnila pohyblivé i statické obrazy z osobných i verejných archívov. Iná mala podobu mierne podvratnej televíznej relácie pre cestovateľov a dávala oficiálne i neoficiálne rady, ako čo najlepšie vycestovať zo sveta za železnou oponou do rôznych krajín sveta. Jedna z videoesejí hravou kolážou spravodajského materiálu zo všetkých troch krajín prezentovala v socializme ustavične prítomnú tému nedostatku tovarov a konfrontovala ju s propagandistickým obrazom blahobytu socialistických občanov a občianok. Na jednoduchej juxtapozícii archívu a súčasnosti bola postavená vidoesej o priestore socialistických pamätníkov, ktorá konfrontovala archívne zábery osláv pri socialistických pamätníkoch s obrazom monumentov pamäti v ich dnešnej podobe. A prišlo aj na kolektívnu pamäť kinematografie: dvaja rumunskí študenti vytvorili videoesej o reprezentácii žien v rumunskej kinematografii obdobia socializmu, aby definovali ich rolu silných emancipovaných žien na jednej strane a sexualizovaných objektov na strane druhej.

Súčasťou mobility bola aj exkurzia do Archívu Otvorenej spoločnosti, unikátnej zbierkovej inštitúcie uchovávajúcej pamäť socializmu, transformačného a postransformačného obdobia. Oboznámili sme sa s ideou otvoreného archívu, ktorý poskytuje bádateľom a bádateľkám prístup k svojim zbierkovým fondom ako súčasť stratégie uchovávania demokratických princípov transparentnosti a otvorenosti aj po tom, čo sa Stredoeurópska univerzita bola nútená presunúť z Budapešti do Viedne. Mali sme možnosť nahliadnuť do viacerých kolekcií. Z archívu rádia Slobodná Európa sme si preštudovali listy, v ktorých mladé poslucháčstvo písalo redaktorovi relácie Teenage Party, aby im zahral ich obľúbené – pochopiteľne v maďarskom rádiu prakticky nehrávané – skladby. Aby sa listy bezpečne dostali k adresátovi v Mníchove a odosielatelia sa vyhli opletačkám s tajnou políciou, niekedy listy putovali do londýnskeho poste restante dokonca aj z Bratislavy. Tieto zakonzervované pamäťové stopy dospievajúcich v časoch totality sú nielen dokladom dobového vkusu pionierov, ale aj dojímavo hmatateľným dôkazom prirodzenej potreby slobody v každej historickej dobe. Tiež sme mali možnosť prejsť si kolekciu súkromných fotografií, ktoré ľudia archívu darovali. Najpôsobivejšia pre mňa osobne bola precízna zbierka neznámeho cestovateľa, zložená z niekoľkých albumov obsahujúcich fotografie, popisky, itineráre a mapy z ciest, ktoré počas totality podnikol do rôznych krajín východného i západného bloku. OSA disponuje mnohými inými archívnymi materiálmi: napríklad rozsiahlou audiovizuálnou zbierkou režiséra Pétera Forgácsa či materiálmi viažucimi sa k vojne v Juhoslávii. V tomto bohatom zdroji kolektívnej pamäti sme si síce iba omočili končeky prstov, ale aj tak sme nabrali inšpiráciu na vlastné úvahy o práci s pamäťou socializmu.

Jedným z cenných výsledkov mobility bolo zistenie, že socialistická minulosť a formy jej kolektívneho pripomínania do veľkej miery určujú kolektívne vedomie dneška a vplývajú na identitu mladých ľudí na Slovensku, v Maďarsku i Rumunsku. Ukázalo sa tiež, že spojenie teoretikov a praktikov v spoločnom výskumno-filmovom projekte môže priniesť hodnotné výsledky a poznanie. Ale tiež sme zistili, že časový rámec piatich dní nedokáže dať dosť príležitostí na sústredenú prácu a zároveň socializáciu, ktorá má byť jedným z benefitov Erazmus+ programu. A tak sme sa dohodli, že workshop videoesejí o pamäti socializmu bol pilotným projektom a začiatkom ďalšej spolupráce.

Katarína Mišíková