Oslava života a smrti a všetkého medzi tým /Maximilián Hrmo

Zlatá éra Juraja Jakubiska[i]

* 30. 4. 1938, Kojšov – † 24. 2. 2023, Praha, Česko.

Juraj Jakubisko po sebe zanechal pozoruhod­ný, päť dekád trvajúci odkaz, ako na Sloven­sku, tak i v zahraničí. Najväčšmi ho formovala dekáda 60. rokov, definovaná transformačnými kultúrno-politickými pohybmi.

Keď v roku 1967 Jakubisko vypracoval prvú verziu scenára k filmu s pôvodným titulom Runway ("Štartovacia dráha"), potreboval dobrého dramaturga – pomohol mu Lubor Dohnal. O rozho­vore o pripravovanom dramaturgickom modeli Jakubisko hovorí v dokumentárno-náučnom seriáli o československej novej vlne (r. Martin Šulík, Zdeněk Suchý, Petra Všelichová, Tomáš Klein) Zlaté šesťdesiate nasledovné:

"... a chceli, aby som s ním spolupracoval, že je to v takej nezrozumiteľnej podobe. A Dohnal si to prečítal a hovorí – človeče, Juraj, ja neviem, o čom ten film je... Ja som povedal – ako to, že nevieš! Veď to je tak, pozri sa sem – tu napríklad, mám takýto začiatok – mne sa raz stalo to, že som bol u včelína a tam, tam prišiel, začali sme strieľať, hrali sme sa na to a potom som mal takú jednu ženskú, s ktorou som žil, a ona pracovala v psychiatrickom ústave a ja som jej vždycky dával takú ruku, aby spadla, aby som ju vzbudil, a teraz som hovoril všetky veci, hovoril o každej scéne. Ja som povedal o každej scéne, čo ma inšpirovalo k tomu a čo je v tom skryté a prečo je toto zaujímavejšie. Keď sme skončili, on hovorí – no vieš, Juraj, tak napíšeme to, čo si mi tu porozprával. A tak vznikli vlastne Kristove roky, zmenil sa vlastne i ten názov a zmenila sa proste i, dá sa povedať, moja estetika – z ´antonionistu´ stal sa zo mňa ´fellinista´, pretože som sa začal ´barokne´ pozerať na svet. To, čo som predtým chcel zhustiť, tak naopak, som znovu roztiahol do šírky."[ii]

Režisér potreboval aj kameramana. "Naporúd­zi" bol Igor Luther. Luther sa vtedy niečím vyznačoval. Hľadal si svoj "štýl", no popri hľadaní niečím už disponoval. Bol to "štýl" surovejší, bez svetla, à la Coutard (francúzska nová vlna), veľmi prísna kom­pozícia a dekompozícia. Nakrúcali vtedy na "ORWO", citlivý film 4X – 400-800 ASA. Veľmi príznačná deštrukcia filmu, deštruktívna fotografia, ruralizmus, à la Pudovkin (sovietska montážna škola), zrnitosť. Lebo ten film treba "poňať iným spôsobom, než tie hollywoodske filmy alebo tie ´šeďáky´ z Koliby".

Jakubisko mal nejakú predstavu o obrazoch v kontraste, ktorých bolo v kine málo vidieť, chý­bala mu explózia svetla, nerozmýšľal "vo valéroch". Zrnitá "šestnástka" mu navodzovala atmosféru presvedčivej reality, "aj keď abstrahovanej" ale­bo "utopenej do zrna". Túžil po kráse, "ale nie od­kopírovanej!".

Kristove roky boli kritizované za najhoršiu kameramanskú prácu, no Luther bol s filmom spokojný, lebo, ako sám povedal, "to som ja" a "to je najdôležitejšie v živote", "dôvera v seba je strašne dôležitá".

Igor Luther začal s fotografiou, v kamere však všetko fungovalo kontrastnejšie, lepšie, živšie – to bol jeho "jediný ideálny svet". "Kristove roky, tam sme si myslím," hovorí, "že aj najviac rozumeli, viac než u filmu Vtáčkovia, siroty a blázni – to už bol ozaj čistý blázinec, by som povedal, áno, tak z toho zú­falstva, čo sa tam odohralo v 68. – okupácia je v tom cítiť, ale s humorom – to našťastie Juro vedel..."

Filozof a estetik Peter Michalovič o Kristových rokoch, a vlastne aj o zlatej trojici Jakubiskových fil­mov – Kristove roky, Zbehovia a pútnici a Vtáčkovia, siroty a blázni – konštatuje nasledovné: "Registre radosti a smútku, vášní a rezignácií, pôžitkov a bolestí sú rozohrané mimoriadne citlivo, že horizont, ktorý bol týmto filmom narysovaný, už nikdy nebol v Jakubiskových filmoch posunutý."[iii]

Doslovné sú paralely s Kristom. Postava trid­saťtriročného maliara Juraja (Jiří Sýkora) nepristáva, nevie kam. Zároveň sú (tieto paralely s Kristom) akosi rozdvojené, resp. projektujú sa aj do brata, letca Andreja (Vlado Müller), dalo by sa povedať rovnako "v rámci rámcov, rámov v rámoch"[iv] dvoch túžob, dvoch úzkostí. Spoločným menovateľom je teda úzkosť. Samovražda je akosi odvaha pred smrťou a strach pred životom. Bratovražda je v tomto prípade odvahou pred smrťou a strachom pred životom toho druhého. Peter Michalovič dokonštatuje nasle­dovné: "Jej zmysel totiž spočíva v tom, že po zážit­ku zo smrti blízkej osoby sa niečo musí stať, pričom dôležité nie sú dôsledky, ale samotný bod zvratu, diskontinuita v živote, ktorá dáva pocítiť, metaforicky povedané, to, čo vedeli už existencialisti, teda že existencia predchádza esenciu."[v]

Juraja mal hrať najskôr Josef Abrhám, nakoniec ho hral Sýkora. Jakubisko s humorom hovorí, že: "... kurník, veď si režisér, urob z neho sympatického človeka! Potom to bude dobrý film." Sýkoru obsadil aj v treťom, nami rozoberanom filme, a síce Vtáčkovia, siroty a blázni. Netreba opomenúť ani spo­luprácu s Eliášom Havettom na jeho hranom debute Slávnosť v botanickej záhrade.

Jakubisko slovami Igora Luthera kameru "uvoľňoval", Havetta ju staval "skoro až fotograficky", no u obidvoch videl "tak čisté osobné nápady". Pe­ter Michalovič: "Po úspešnej spolupráci s kameramanom Igorom Lutherom chcel, aby Luther stál za kamerou aj pri nakrúcaní nového filmu. Luther však práve v tom období dostal lukratívnu ponuku na spoluprácu s francúzskym režisérom a spiso­vateľom Alainom Robbe-Grilletom, a tak sa za kame­ru postavil sám režisér."[vi]

Nasledoval triptych Zbehovia a pútnici. Pohľad do minulosti, prítomnosti a budúcnosti konca troch vo­jen. Tentokrát je spoločným menovateľom krutosť. Taká, ktorá má navrch nad Smrťou s veľkým S (zosobnenou smrťou, nie maskou), ba dokonca Bohom. Boh (slovami Juraja Jakubiska) je postava, ktorá ešte len príde...: "... naraz som si povedal, bože, to by bol proti-pohľad! Zoberiem tohto Ginsberga, iného básnika, a potom som šiel s ním tam na ´Staromáku´ do kostola a on mi vytiahol také malé činelky a ťukal mi a spieval mi o Bohu budúcnosti, ktorý ešte nie je, ale ktorý na svet príde a bude všetko odpúšťať, pretože ten náš Boh nám nič neodpúšťa..."

Všetko to začalo poviedkou Ladislava Ťažkého Vojenský zbeh. Veľmi voľne vznikol film s "čudnou metrážou", "že jedna hodina" – ako popisuje Jakubisko. Nasledovala druhá poviedka. A tretia. Smrť prechádza medzi vojnami (prvou, druhou a treťou svetovou, respektíve ich koncami). Statná ozruta, holá hlava, čierne oči, mädlí si ruky ako mlynské koleso, pretože predsa – božie mlyny melú pomaly, ale isto. Smrť sa porúča Bohu, ktorý ju stvoril a opustil. Nedá mi nespomenúť túto úsmevnú historku tradovanú v spojitosti so Zbehmi a pútnikmi: "Poslal som ho na Kolibu. Tam ho chytili, ostrihali ho, oholili mu hlavu, vyfotili sme ho a tá fotka obehla všetky európske časopisy a bolo pod ňou napísané: ´Čo dokáže filmový maskér.´ Nebol to filmový maskér, ale pánboh to dokázal!"

Spoločným menovateľom troch častí je krutosť, pričom Smrť je tá, ktorá sa ľudskej krutosti iba prizerá, len niekedy ju aktívne podnecuje. Ľudia si sami vystačia s vlastnou krutosťou: "Posteľ sa otriasa, pričom mŕtve telo Martina padne tvárou na telo Kálmána a otrasy spôsobujú to, že tieto telá akoby súložili, teda sa pokúšali splodiť nový život, pričom túto premenu podporujú zvončeky, ktoré sa pripevňovali v Jakubiskovej rodnej dedine Kojšov na spodok postele, aby všetci počuli, že sa začína rodiť nový život."[vii] Koniec druhej časti ešte čosi predbehne. Citát. Zvláštne predbehnutie má za následok taký ten Brechtov scudzujúci efekt, ktorý diváka prizýva, aby aktívne vzťahoval situáciu k skutočnosti, no zároveň to má aj druhý rozmer, veď čítajte:

"Veď je to ľudské! Vlastne ľudské je všetko, čo človek robí. I vojna je ľudská, i vražda, i klamstvo. Zatiaľ čo sme nakrúcali scény, ktoré ste pred chvíľou videli, pristávali túto noc na našich letiskách ťažké lietadlá a helikoptéry plné vojakov a do našej krajiny sa valili kolóny tankov. Prvý tank, ktorý sme stretli, keď sme sa vracali ráno z nakrúcania, sme považova­li za rekvizitu z iného filmu. Naša doba je rovnako šialená ako tie minulé a možno aj budúce. Naša nádej, že sa toto všetko raz skončí, je zatiaľ iba snom, ktorý čas od času snívame. Z bezmocnosti a bezbrannosti sme sa rozhodli, že začatý film dokončíme, i keď sme nevedeli, či ho niekedy niekto uvidí a či týmto dňom nepominie doba, kedy ešte bolo možné vymýšľať a nakrúcať príbehy."[viii]

Ten druhý rozmer je samozrejme politický. Je to reakcia na to, v čom sa ocitli, v čom sme sa ocitli, na čo nadviažem napríklad fotografiou z výstavy Tibora Borského s názvom Vtedy a tam, uskutočnenej v rámci tohtoročného (2022) Mesiaca fotografie.[ix] Tibor Borský nefotil len Jakubiska a nebol len dvorným fotografom československej novej vlny ako takej, ale dokumentoval (ako aj Igor Luther, ktorý sa počas invázie urýchlene vrátil domov) to, čo začalo ako "rekvizita z iného filmu."

Divák aktívne vzťahuje situáciu nielen k sku­točnosti, ale aj k interpretácii a k prežívaniu sku­točnosti. Hovorený komentár v pozadí musí byť funkčný. Vždy pôsobí povedzme pateticky, povedzme teatrálne, no musí prísť vo vhodnom okamihu. Podobne sprievodný komentár (odporučil mu ho tak použiť Karol Sidon) používa aj vo svojom treťom filme Vtáčkovia, siroty a blázni: "Ja, Juraj Jakubisko, slovenský režisér, (detským hlasom) budem vám rozprávať o ľuďoch, ktorí chceli byť blázniví... (výmena hlasu) ... budem vám rozprávať (ženským hlasom), ako je potreb­né a zároveň márne hľadať cestu k záchrane pred životom, ktorý nepozná lásku k nenávisti, bláznivosť bez skutočného šialenstva... (výmena hlasu) ... ako je potrebné a zároveň márne hľadať cestu k záchrane pred životom (znova ženským hlasom), ktorý nepozná lásku k nenávisti, bláznivosť bez sku­točného šialenstva, šťastie bez smútku a smrť bez všednosti."[x]

Vymieňanie hlasov má v hovorenom komentári "ponúkajúcich sa" nediegetických rozprávačov a rozprávačiek za následok zosilnenie celkového rečneného "bláznovstva". Vidíme detsky hravé panoptikum postáv a postavičiek, ktoré sú farebné, tanečné, bláznivé, a tak ďalej, a tak podobne. Divák toto vymieňanie odčíta a nahlas si v duchu povie – to je celý Jakubisko! A divák "má (B)recht!".

Po nakrútení, podľa režisérových slov "jediného filmu, pri ktorom by (vo filmovom pekle) netrpel", nakrúca prvú časť cez dvadsať rokov nedokončenej trilógie osudu a šťastia – Vtáčkovia, siroty a blázni.

"Sme si mysleli, že sloboda je samospasiteľná" – smutne spomína Juraj Jakubisko. Podľa neho to bol festivalový, priam nedivácky film, vytvorený podľa predstáv producenta a podľa zadania. V kto­rom sa však negatívy pália na smetisku, pretože už nikdy nebudeme robiť filmy, Dovidenia v pekle, priatelia. "Ja vôbec neviem, ako pôvodný film končil." Producent nečakane zomrel, a to nastolilo otázku, čo s autorstvom a čo s negatívom. Dodnes (Jakubisko) ľutuje, že si neodložil, nech aj akúkoľvek, ktorúkoľvek kópiu.

Číslo 3 je Jakubiskovo magické číslo. Najsvätejšia trojica. Otec, Syn, Svätý Duch. Životný cyklus. Narodenie-život-smrť. Trichotómia má oproti "dvoj-pohľadu" (dichotómii) základnú nevýhodu. Nemôže si dovoliť luxus kontrapunktu, kontrastu, alebo, naopak, komplementárnosti, zhody, je ochudob­nená o tú "doplňujúcu proti-zložku". Tá ju však oslo­bodzuje.

Tri filmy, ktoré sú tak považované za to najlepšie, za zlatú éru zlatých šesťdesiatych Juraja Jakubiska, a síce hraný debut Kristove roky (1967), poviedkový triptych Zbehovia a pútnici (1968) a nakoniec Vtáčko­via, siroty a blázni (1969), sú filmami "estetiky troch"; Kristove roky – ľudský trojuholník (žena a bratia), Zbehovia a pútnici – tri pohľady v čase (do minulosti, do nedávnej prítomnosti, do apokalyptickej budúc­nosti), tri pohľady na tragické konce vojen, Vtáčko­via, siroty a blázni – milostný trojuholník (alebo ne­skôr tiež trilógia osudu a šťastia – Vtáčkovia, siroty a blázni, Sedím na konári a je mi dobre a Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý).

Po tom, čo "Vtáčkom" ustrihli krídelká, sa režisér Juraj Jakubisko nadlho odmlčal, respektíve odmlča­li ho.

Prednedávnom nás navždy opustil. Česť Jakubiskovej pamiatke.

Autor je študentom 2. ročníka

[i] MICHALOVIČ, Peter – ZUSKA, Vlastimil. Juraj Jakubisko. 1. vyd. Bratislava: Slovenský filmový ústav, 2005, s. 46.

[ii] ŠULÍK, Martin – SUCHÝ, Zdeněk – VŠELICHOVÁ, Petra – KLEIN, Tomáš. Juraj Jakubisko (S01E22). In: Zlaté šesťdesiate, RTVS, 2019. Pokiaľ nie je uvedené inak, citáty priamej reči filmárov pochádzajú z tohto zdroja.

[iii] MICHALOVIČ, Peter – ZUSKA, Vlastimil. Juraj Jakubisko. 1. vyd. Bratislava: Slovenský filmový ústav, 2005, s. 50.

[iv] Tamže, s. 68.

[v] Tamže, s. 52.

[vi] Tamže, s. 53.

[vii] Tamže, s. 56.

[viii] Z filmu Zbehovia a pútnici, r. Juraj Jakubisko, 1968.

[ix] BORSKÝ, Tibor: Karpatia. Bratislava: Petrus, 2016. Citované podľa: https://mobil.citylife.sk/vystava/tibor-borsky-sk-vtedy-a-tam

[x] Z filmu Vtáčkovia, siroty a blázni, r. Juraj Jakubisko, 1969.

FOTO: Fotografia z nakrúcania filmu Kristove roky (1967). Zdroj: https://www.vtedy.sk/galeria/film-kristove-roky-reziser-juraj-jakubisko-bratislava/0